PH - 10
24. 3. 2013
Zrádna minulosť
"Poď so mnou," povedal Lex lovcovi a vzal mu Sofiu z náručia, hoci hlasno protestovala. "Musíme ísť hore, ošetrím ti ranu."
Lili stál v chodbe a nevedel, čo robiť. Mal množstvo otázok, na ktoré chcel vedieť odpoveď, a keby nie lovcovo zranenie, išiel by rovno za ním a opýtal by sa. Lex mal však pravdu. Tá nepekná rana si vyžadovala ošetrenie.
Túžobne pozrel na schody a obrátil sa ku Gregovi.
"V tomto zmätku si zachovávaš obdivuhodný pokoj. Bohovia sa tu rozplývajú vo vzduchu, chodia sem ľudia v zakrvavených šatách a potom do nich triafajú bleskami. Čakal by som skôr, že ti rupnú nervy, zvlášť v tvojom stave."
Greg sa schuti zasmial a zaviedol plačúcu Sofiu do obývačky.
"No, za tie roky som si zvykol, že sa mi tu zjavujú a miznú grécki bohovia. A na tie ďalšie veci nechcem radšej ani myslieť. V manželstve s Lexom som sa naučil zachovať pokoj v každej situácii."
Lili sa zasmial trocha nasilu, opäť pozrel na schody a pomyslel na svojho tajomného temného lovca.
"Je bohom aj lovec, či vlastne Gabriel?"
"Neviem. Z toho, čo vravel Lex, som vyrozumel, že je to človek, ale neviem o tom nič viac ako ty."
Keď si Greg sadol, Lili začul cez elektronický detský monitor, ako sa muži hore rozprávajú.
Greg sa natiahol, že ho vypne.
"Prosím ťa, nechaj."
Lili si prisunul stoličku, hral sa s Kristiánom a zároveň počúval, čo hovoria.
V detskej izbe na konci chodby boli sami. Gabriel zažmurkal, lebo svetložltá tapeta mu dráždila precitlivené oči, a vytiahol si slnečné okuliare.
Lex ihneď zhasol svetlá pod stropom a zapálil malú lampičku, ktorá osvetlila miestnosť upokojujúcim tlmeným svetlom.
Gabriel zoslabnutý od bolesti si všimol, že jeho odraz v zrkadle je veľmi slabý. Schopnosť vylúčiť odrazy bola jednou z predností temných lovcov, vďaka ktorej sa vedeli dobre skrývať. Mohli ich však vytvoriť silou vôle, čo však, samozrejme, nešlo, keď boli zranení alebo vyčerpaní.
Gabriel si pošúchal rameno.
"Zvláštne, že ustavične počujem tvoj hlas, ako mi hovorí, aby som bol trpezlivý. "Sto striel hrmených, Gabriel, nevieš trocha rozmýšľať, kým niečo urobíš?" napodobnil hrubším hlasom Lexov spartský prízvuk.
Lex mlčal.
Gabriel vedel, že rozmýšľa o tom istom ako občas aj on za nocí, keď si mohol dovoliť luxus vracať sa k tomu všetkému krásnemu a zároveň trpkému.
Obrázky z dávno zaniknutého sveta. Obrázky ľudí a rodín, vyblednuté spomienky a stratené city.
Ich svet bol mimoriadny. Mal pôvab prostoty, ich srdciam takej drahej. Ešte aj dnes si Gabriel vedel vybaviť, ako voňal olej v lampách v jeho vile a vánok od Stredozemného mora, ktorý cez ňu prefukoval.
Akosi ho vyrušovalo, že Lex sa prehrabuje v lekárničke a hľadá moderné vrecúško na chladenie zranení.
Našiel ho, prepichol vrchnák, vytlačil chladiaci gél a vrecúško položil Gabrielovi na chrbát.
Gabriel zasykol pri dotyku vrecúška.
"Ospravedlňujem sa ti za ten blesk," povedal Lex.
"Keby som čo len tušil, že…"
"To nie je tvoja chyba. Nemohol si vedieť, že som zapredal svoju dušu. Zvyčajne týmto rozhovory nezačínam.Ahoj, som Gabriel. Nemám dušu, A ty?"
"To nie je smiešne."
"Ale isteže je, len ty si nikdy nedoceňoval môj zmysel pre humor."
"To preto, lebo si s tým humorom vyrukoval vždy, keď sme sa pozerali smrti do tváre."
Gabriel mykol plecom a oľutoval to, lebo mu rukou prešla ostrá bolesť.
Vzal Lexovi vrecúško z rúk a trocha odstúpil.
"A čo bolo s tebou? Počul som, že Scort ťa dal popraviť aj s celou rodinou."
"Sám vieš, ako to bolo. Rodinu mi vyvraždil Priapus. Keď som ich našiel pobitých, vzkypela vo mne krv - ako je typické skôr pre teba - a uháňal som za ním," povedal hnevlivo Lex.
Gabriela to prekvapilo. Pokiaľ vedel, Lex nikdy nekonal impulzívne. Bol stelesnený pokoj a duchaprítomnosť, nech sa okolo neho dialo, čo chcelo, a to na ňom obdivoval.
" Ty si urobil niečo nerozvážne?"
"Áno a zaplatil som za to," prekrížil si ruky na prsiach a pozrel Gabrielovi do očí.
"Priapus ma zaklial do papyrusového zvitku. Dvetisíc rokov som bol sexuálnym otrokom, až kým ma neoslobodil môj manžel."
Gabriel od prekvapenia prudko vydýchol. Počul o takých kliatbach. Muky to boli neznesiteľné a pre jeho hrdého priateľa to muselo byť obzvlášť kruté. Lex totiž neznášal, keď sa mu niekto pokúšal zasahovať do života. Ani keď to boli bohovia.
"A ty hovoríš o mne, že som pochabý," povedal Gabriel.
"Ja som len poburoval Rimanov."
Lex mu podal masť na spáleniny.
"Zmizol som a nikdy som sa nedozvedel, čo sa stalo s…" ozval sa pohnuto.
Gabriel zdvihol hlavu, videl Lexovi na očiach, že trpí.
Ani Gabrielov žiaľ zo smrti Lexovho synčeka a dcérky dodnes nepominul. Světlovlasé a ružovolíce deti, neopísateľne krásne a bystré…
Gabrielovo srdce kvôli nim pukalo od závisti.
Ó, bohovia, ako by si želal vlastné deti, vlastnú rodinu! Vždy ked navštívil Lexa, zatúžil, aby aj on tak žil.
Bolo to jediné, po čom ozaj túžil. Také prosté, ale jemu to naveky uniklo. Už nikdy nebude veriť žiadnej žene.
Teraz, ked je temným lovcom, je táto túžba planým rojčením.
Nevedel si predstaviť tú hrôzu, keď si Lex pomyslel na deti. Pochyboval, že by niekto miloval svoje deti viac ako on.
Odkašlal si a odvrátil zrak od Lexa.
"Pochoval som Xelestiu a Barykla v záhrade obrátenej k moru, kde sa hrávali. O Angelisu sa postarala rodina."
"Ďakujem."
Gabriel prikývol.
"Bolo to to najmenšie, čo som mohol urobiť. Bol si mi ako brat."
Lex sa smutne pousmial.
"Toto vysvetľuje, prečo si vždy robil všetko, aby si ma naštval."
"Niekto to robiť musel. Dokonca ešte aj ako dvadsaťtriročný si bol príliš vážny a prísny."
"Na rozdiel od teba."
Sotva si spomínal, aký bol pred tými mnohými a mnohými storočiami, keď ho poznal Lex. Bol ľahkomyseľný a prchký. Horkokrvný a nerozvážny.
Zázrak, že ho Lex nezabil. Jeho trpezlivosť nepoznala hraníc.
"Nádherné dni premárnenej mladosti," povedal Gabriel clivo.
Pozrel na rameno a potrel si popáleninu hojivou masťou. Štípalo to, ale na fyzickú bolesť bol zvyknutý, a boli vážnejšie zranenia ako táto drobnosť.
Lex sa naňho skúmavo zahľadel.
"Rimania ťa zajali kvôli mne, však?"
Dovtípil sa, že Lex má výčitky svedomia, a zarazilo ho to. Potom však pokračoval v natieraní pleca.
"Vždy si bol k sebe priveľmi prísny, Lex. Tvoja vina to nebola. Keď si sa stratil, podnikol som krvavý útok. O osude som si rozhodol sám, s tebou to nemá nič spoločné."
"Keby som tam však bol, mohol by som zabrániť, aby ťa zajali."
Gabriel nesúhlasil.
"Darilo sa ti vysekať ma z ťažkostí, o tom potom. Ani tebe by sa však nepodarilo zachrániť ma samého pred sebou. Keby si tam bol, Rimania by mali príležitosť ukrižovať ďalšieho veliteľa, ver mi. Lepšie ti bolo v zvitku, akoby si mal znášať to, čo pre nás pripravili."
Videl, že priateľove výčitky tým nerozptýlil.
"Čo sa stalo?" opýtal sa Lex.
"V historických prameňoch sa hovorí, že Bevelus ťa zajal v boji. Ja však tomu neverím. Vylučuje to tvoj spôsob boja."
"A o tebe hovoria historické pramene, že ťa zabili najatí vrahovia. Víťazi robia vlastné verzie pravdy."
Prvý raz po celých stáročiach si Gabriel dovoliť vrátiť sa v myšlienkach do tých osudných dní.
Stisol zuby, prešla ním vlna hnevu a bolesti a jasne si na všetko spomenul, aj keď tieto spomienky zatlačil do najvzdialenejšieho kúta mysle.
"Sudičky sú zradné potvory. Nezajal ma Bevelus, dostal ma akoby na striebornom podnose."
Lex zmraštil čelo.
"Ako sa to stalo?"
"Moja malá Talisa. Kým sme spolu bojovali proti Rimanom, manželka ich doma pozývala do postele."
Lex zbledol.
"Nemôžem tomu uveriť. Že by ti Talisa toto urobila po všetkom, čo si pre ňu vykonal?"
"Nijaký dobrý skutok neprejde beztrestne."
Lex sa zamračil, ked počul trpkosť v Gabrielovom hlase. Toto nebol ten, koho poznal. Gabriel vždy iskril vtipom, bol bezstarostný. Ten, ktorý stál pred ním, bol zlomený. Opatrný. Podozrievavý a takmer chladný.
"To kvôli jej zrade si sa stal temným lovcom?"
"Áno."
Lex pocítil súcit a hnev. Zavrel oči. Znovu videl Gabriela, aký bol pred storočiami. Ľudské oči mal vždy usmiate, šibalské. Gabriel mal život rád, ako málokto, a veľkorysosťou, láskavou povahou a odvahou si získal dokonca aj jeho, hoci si občas želal, aby to rozmaznané, arogantné indivíduum dokázal nenávidieť.
Gabriela sa však nenávidieť nedalo.
"Čo ti urobil Bevelus?" opýtal sa Lex.
Gabriel si hlboko vzdychol.
"Ver mi, že vedieť podrobnosti by si si vlastne asi neželal."
Lex si spomenul na Gabrielovu manželku. Drobná a světlovlasá Talisa bola krajšia ako Helena Trójska. Videl ju len raz a aj to z diaľky. Okamžite pochopil, čo Gabriela na nej priťahovalo. Mala neodolateľný šarm a bola zdatnou milovníčkou.
"A čo Talisa?" dozvedal sa Lex.
"Zistil si niekedy, prečo to urobila?"
Gabriel hodil tubu s masťou späť do lekárničky.
"Vraj z obavy, že ju nebudem vedieť ochrániť." Lex zahrešil.
"Vieš, ležal som tam celé týždne a usiloval som sa prísť na to, čo na mne nenávidela až tak, že ma vydala najhoršiemu nepriateľovi. Netušil som, že som bol až taký veľký chumaj," pokračoval tichším hlasom.
Zatisol zuby pri spomienke, ako sa tvárila, keď sa začala poprava. Opätovala jeho pohľad vyrovnane bez najmenšieho náznaku ľútosti.
Až vtedy si uvedomil, že hoci jej dal to, čo bolo v ňom najlepšie, dal jej srdce aj dušu, ona mu nikdy nedala nič. Na tvári mala len výraz morbídnej zvedavosti.
To mu zlomilo srdce. Keď ho nemilovala po tom všetkom, čo pre ňu urobil, tak potom naozaj nie je schopný vzbudiť lásku. Jeho otec mal úplnú pravdu. Trpela ho pri sebe len kvôli bohatstvu čo jej dal.
Kvôli tejto pravde mu dodnes srdce krváca. Už nikdy nedovolí, aby ho niekto takto ovládol. Odmietal sa dať natoľko zaslepiť, či už láskou, alebo niečím iným, aby nemohol robiť, čo musí. Na ničom inom mu nezáležalo viac ako na povinnostiach. Teraz viac ako inokedy.
"Je mi to ľúto," povedal ticho Lex. Gabriel mykol plecom.
"Všetkým je nám niečoho ľúto."
"Počuj," povedal Lex a zadržal ho, keď sa chystal obliecť svoje špinavé tričko.
"Osprchuj sa a potom ti požičiam nejaké moje šaty."
"Musím dokončiť svoj lov."
"Neuraz sa, Gabriel, ale vyzeráš hrozne. Už dávno som nebojoval, ale ešte si pamätám, že sa bojuje oveľa lepšie, keď je človek najedený a umytý!"
Gabriel zaváhal.
"Štvrťhodinka?"
"Poponáhľaj sa."
Voda stekajúca po doráňanom tele Gabrielovi robila dobre. Nebolo neskoro, ale cítil sa unavený. Plece ho bolelo a rana na boku tiež.
Neprestajne myslel na muža, ktorý čakal o poschodie nižšie.
Prečo ho tak priťahoval?
Tento muž s úprimnými očami a podmanivým úsmevom ho chytil za srdce tak, ako si to pred stáročiami zakázal. Toto mu ozaj netreba. Temní lovci nesmú mať stálych milencov. Keď je to nevyhnutné, uspokojujú si sexuálne potreby láskou na jednu noc.
Vzkriesili ich, aby svojou cestou šli sami. Každý z nich to vedel. Prisahali, že to budú dodržiavať. Nikdy predtým mu to neprekážalo.
"Ale, ale, Gabriel," povedal si v kúpelni.
"Odídeš odtiaľto, zabiješ Zelmana a vrátiš sa domov. Zabudneš, že si sa s ním stretol."
Keď si však pomyslel, že by ho už nikdy neuvidel, bolelo ho to.
Jurvis
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
