Jdi na obsah Jdi na menu
 


PH - 02

24. 3. 2013

 

Nenormálna rodina?



 
"Hodíme ho do bazénu plný pyraní, to bude dosť efektívne." Zasmejem sa pri tej predstave, ale potom hneď posmutním. Prečo ja musím patriť do takej rodiny? Ja som vedel že nemám Dávida doviesť k nám. Mohol som čakať, že sa potom so mnou hneď rozíde.
"Oni mi to urobili naschvál. To sa nemôžu aspoň na jeden deň obetovať a správať sa normálne? Prečo mi to spravili" fňuknem.
"Nechápem načo sa sťažuješ. Podľa mňa ti spravili láskavosť. Keď ťa opustil kvôli tvojej rodine, tak ťa naozaj nemiloval. Len by si s ním trpel. Kriste však to bol účtovník. Unudil by si sa s ním k smrti. Potrebuješ zmenu. Dobrodružstvo a adrenalín. Nájdi si niekoho kto tvoj nudný život trochu osvieži. Budete sa pekne doplňovať."
"Tak ako ty s tvojím Richardom? On tvoj život tiež okoreňuje?" opýtam sa sarkasticky sestry. Nechápem prečo som musel zakotviť práve tu. V jej krámku, kde veští a vykladá karty. Ako práve teraz mne.
"Nie. U nás je to naopak. On je ten oddychový typ a ja mu svojou maličkosťou zabezpečujem aby si na ten oddych nezvykol. Už na neho kašli. Nestál zato. Však to doma nemohlo byť až také zlé." Odfrknem si.
"Máš pravdu nemohlo. Bolo to ešte horšie. Však si predstav, že keď som zazvonil, tak mi otvoril môj podarený braček - dvojča Adam. Asi sa chystal práve na lov, pretože mal na sebe svoju klasickú výstroj proti upírom plus kušu na chrbte. Svojim vzhľadom by zastrašil aj drsnejšie typy. Tak sa nediv, že Dávid hneď zbledol. Musel som ho dotiahnúť dnu. Vošli sme do vnútra a až potom začalo to pravé. Adam začal básniť o svojej zbrani. Povedal niečo takéto a to citujem od slova do slova Toto je rarita. Odfaklím ňou upírovi hlavu skoro z tristo metrov. Vrchol všetkého bol, keď sa Dávid omylom napil z Adamovho pohára, v ktorom bol jeho elixír zo zrazeného mlieka, tabaska, žĺtka a čajových lístkov. Človek by sa povracal už len pri pohľade na to. Na záchode bol hodinu, aby to zo seba všetko dostal. Tomu vravím šialenstvo. Keď sme sa konečne dostali do kuchyne, tak som si prial aby sme tam nikdy nevkročili. Mamka s Hanou tam práve predvádzali svoj ochranný rituál pre Adama. Oblečené v čiernych habitoch. Všade čierne sviečky a uprostred oltár ochrany. Vyzerali ako poslovia smrtky. Ja som už zvyknutý. Ale Dávid sa roztriasol ako rôsol. Jeho tvár vystriedala snáď všetky odtiene. Keď sme odišli tak v aute mi Dávid povedal, že s takou rodinou by nemohol žiť. Vraj nespadáme medzi ľudí, ktorý sú duševne v poriadku. Vrátil som mu zásnubný prsteň a vystúpil som z auta. Nemal som silu ani plakať, tak som bol na našich nahnevaný. Len ďakujem všetkým svätým, že sa tam neobjavil otec. Milovník všetkých plazov a pavúkov. To by už asi nerozdýchal." Sledujem ako sa Nina rehoce a snaží sa popri tom vykladať tie svoje tarotové karty.
"Nesmej sa!" okríknem ju. Mám svoju rodinu rád, ale niekedy si prajem aby som sa narodil niekde inde, alebo sa nenarodil vôbec. Sestra sa konečne upokojí. Zložím si hlavu do dlaní a povzdychnem si. Nina ma pohladí po hlave. Je milá, ale nijak mi to nepomohlo.
"Ja si nikoho asi nenájdem a ostanem sám ako prst. Nestačí, že patrím do rodiny, ktorá má schopnosti o ktorých normálny ľudia len snívajú. Nestačí, že som gay a ako po celé generácie našej rodiny, tak všetci muži s našimi génmi môžu otehotnieť. S tým by som sa ako tak zmieril, ale ku všetkému ma musí môj snúbenec opustiť mesiac pred svadbou. Ja som vedel, že mu mám rodinu prestaviť až na svadobnej hostine." Zdvihnem hlavu a pozriem na Ninu, ktorá sa mračí.
"Čo? To by už nemohol zdrhnúť" zasmejem sa trpko.
"No neviem. Vieš čo by vás čakalo pri obrade. Zdrhol by už vtedy. Takže by z toho nakoniec nič nebolo." Narovnám sa. To fakt. Zabudol som na obrad. Uchetnem sa pri spomienke, keď sa vydávala Nina s tým svojím Richardom. Statočne sa držal. Dávid by to nevydržal a zavolal by na nás cvokárov.
"Môj život je samé sklamanie. Možno tam pre mňa nikto nie je. Kde je napísane, že na každého niekto čaká?" Hodím smutný kukuč na Ninu. Ona sa na mňa povzbudivo usmeje.
"Moc skoro sa vzdávaš. Však máš len dvadsaťtri. Život máš pred sebou. Nesmieš to tak tlačiť. Všetko príde samo" pokrútim hlavou.
"To ti hovoria tvoje karty?" opýtam sa.
"Nie, to ti hovorím ja. A v kartách máš napísané, že ťa čaká veľké dobrodružstvo. Tak nezúfaj."
To sa jej povie. Zrazu Nina pozrie niekde za mňa a zamáva. Zvedavosť mi nedá a tak sa otočím. Náladu mi to nespraví, skôr ešte viac zhorší. Blíži sa k nám Adam a očividne je na love, pretože v pätách mu je jeho priateľ Izak. Hovorí si Izi.
"Yo...tak ako?" stojí pri mne a načiahne sa za mojím čajom. Sledujem ako ho jedným poriadnym hltom vypije. Tá jeho drzosť nepozná hranice. Zabil by som ho keby nebol moje dvojča a keby som ho nemal rád. Čo som komu spravil, že mám takého brata?
"Ale Lili snáď sa stále nehneváš. Bol to kretén a môžeš mi ďakovať, že ťa opustil. S ním by si nemal žiadnu budúcnosť a trápil by si sa" začne ma hladiť po vlasoch. Jeho ruka v mojich vlasoch ma celkom upokojuje.
"Ale musel si to spraviť tak drasticky? Bolelo to vieš?!" poviem s trpkou chuťou na jazyku. Adam si čupne a chytí ma za obe ruky. Pozriem mu do očí a začnem sa topiť v tých jeho fialových očiach.
"Musel som ti otvoriť oči. A najlepšie to išlo takto. Ty nikdy nepočúvaš, keď sa ti snažím dohovoriť." Trhnú mi kútiky, ako sa snažím neusmiať. Som si vedomí, že mi chce vždy poradiť. Ale tie jeho rady stoja niekedy za starú belu.
"Viem čo ťa rozptýli. Mám kamaráta, ktorý by šiel s tebou do kina. Vyzerá dobre a dokonca má zmysel pre umenie" začne horlivo opisovať toho človeka. Povzdychnem si. Toto sa asi nikdy nezmení. Vždy sa mi snaží vnútiť nejakého svojho známeho. Ale po pravde, všetci sú to podivíni. Jeden odo mňa žiadal, aby som si išiel zaplávať s jeho domácim zvieratko Spikom. Podotýkam, že to bol päťmetrový biely žralok. V sekunde som bol preč. Títo ľudia sú chorí na mozog. Keď som to rozprával Adamovi, tak sa ma spýtal prečo som odišiel. Nikdy nepochopím to jeho zmýšľanie.
"Adam, teraz nemám náladu na nejakého divného človeka. Chcem si oddýchnuť. Keď si budem chcieť s niekým vyjsť, tak si ho nájdem sám. Nepotrebujem nato tvojich kamarátov." Zasmejem sa keď naduje tu svoju tvár a odvráti sa odo mňa. Chvíľu sa tvári urazene, ale hneď si jeho pozornosť vynúti Izi.
"Láska. Ukáž Nine to čo sme našli. Preto sme sem prišli nie?" nato sa Adam spamätá a začne po vreckách niečo hľadať. Možno by mu to šlo lepšie, keby nemal na rukách tie kožené rukavice a na jednom ramene mu nevisel jeho meč v pošve. Raz som ho mal v rukách a dalo mi zabrať ho aspoň trochu zdvihnúť zo zeme. A to som ho držal oboma rukami. A on ho nosí prehodený cez rameno. Neprestane ma udivovať.
"Áááá našiel som to" vykríkne a začne rozbaľovať nejaký kus papiera.
"Dnes keď sme chytili jedného upíra, tak sme si s ním trochu pokecali. Nepovedal nič čo už nevieme, ale v rukách mal toto. Nechcel nám k tomu nič bližšie povedať. Len sa triasol od strachu. Nechápeme to" dopovie a vloží papier Nine do rúk. Ona si ho pekne rozloží a prečíta nahlas čo je tam napísané:
"Temný lovec je nablízku. Zelman musí byť ostražitý." Čo je toto za volovinu? Nechápavo pozriem na Ninu.
"Neviem čo to znamená, ale skúsim sa popýtať. Možno niečo zistím." Adamovi táto odpoveď asi stačila. Dá mi pusu na líce, Ninu pohladí po hlave a chytí Iziho za ruku a začne ho vliecť boh vie kam.

Večer si doma konečne spravím pohodlie s kýbľom zmrzliny v náruči a zapnem si film na prehrávači. Keď už si myslím, že budem mať pokoj tak sa izbou rozozvučí môj mobil. Podľa zvonenia viem, že je to môj podarený braček. Z nechuťou dám pauzu a položím zmrzlinu. Ruky si utriem do teplákov a zdvihnem mobil.
"No?" dúfam, že môj totálne naštvaný hlas ho odradí a dá mi pokoj. Želanie sa mi nesplní.
"Jéj Lili nemohol by si ísť ku mne a vyvenčiť Kora? Domov prídem neskoro a on mi dokáže za pomstu roztrhať všetky moje dobré boty."
"Nemám čas" krátke a výstižné. Smola, že to nezabralo.
"Ja si myslím, že tá pauza na filme a zmrzlina môžu takú hodinu vydržať" dokonale si viem predstaviť ten jeho úsmev, keď to hovorí. Ako to vie? Niekedy to človeka vydesí. Neznášam svoje dvojča.
"Dobre, dobre...už som na ceste" kapitulujem.
"Si zlatíčko. Vieš, že ťa milujem, že?!" cítim ako sa mi robí knedlík v krku. Prečo mi to robí?
"Aj ja teba. Tak už choď zabíjať tie svoje strašidlá" zasmeje sa a položí. Chvíľu pozerám na display a na tvári mi svieti mierny úsmev. On vie ako si ma udobriť, darebák jeden. Hodím na seba mikinu a vezmem kľúče od bytu. Bývame od seba zopár metrov. Takže mi netrvá dlho, kým sa k nemu dostanem. Idem pomalým krokom. Sem tam sa obzriem. Tá paranoja sa asi dedí. Zatrasiem hlavou a nechám sa pohltiť myšlienkami. Tak rád by som mal pri sebe niekoho. Nie práve Dávida. Niekoho s kým by som sa mohol prechádzať aj hodiny a nikdy by ma to neomrzelo. Niekoho kto by počúval moje zbytočne kecy a ja by som si myslel, že ho to fakt zaujíma. Niekoho komu by nevadilo, že sa mu opriem o rameno a poskytne mi náruč bezpečia. Vytrhnem sa z myšlienok a otvorím Adamove vchodové dvere. V byte je tma ako v rohu. Nevidím ani na centimeter. Zapnem svetlo v predsieni.
"Koro? Poď sem chlapče, ideme von" zavolám, ale okrem ozveny ku mne nič nedolieha. Prepadne ma nervozita. V hlave sa mi ozve hlas, ktorý mi hovorí aby som ušiel. Nestihnem ani žmurknúť, svetlá zhasnú a niekto ma chytí odzadu.
"Tak, tak," povie mi do ucha chrapľavý hlas.
"Konečne ťa mám, ty malý hajzlík." Zovretie zosilnie.
"A teraz je načase, aby si si niečo vytrpel." Pocítim úder do hlavy, podlaha sa zdvihla a ja sa s ňou stretnem.
 

Komentáře

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář